Sviatosť krstu - 19. 1. 2020

    Sviatosť krstu - 19.1.2020

V našom živote viery je potrebné  klásť si dôležité otázky a najmä hľadať na ne odpoveď. Pri dnešnej téme, ktorá bude o sviatosti krstu,  je  potrebné položiť si otázku: Kedy môže mať kresťan skutočnú radosť zo života viery a vôbec zo svojho života?

Na túto otázku  nám dáva  odpoveď dnešný  sviatok Krstu Pána Ježiša. V evanjeliu sme počuli, ako sa dal Ježiš pokrstiť v rieke, následne na to sa udiali  veľké veci. Zostúpil na neho Duch Svätý v podobe holubice, otvorilo sa nebo a bolo počuť hlas Nebeského Otca: „Toto je môj milovaný syn, v ňom mám zaľúbenie.“ Je nesmierne  dôležité uvedomiť si, že toto všetko sa odohralo nielen pri Ježišovom krste, ale rovnako sa odohráva pri krste každého z nás. Rovnako dôležité je tiež uvedomiť si, že  to ešte neznamená, že každý pokrstený človek môže mať rovnakú radosť z viery. Radosť z viery môže mať len ten  veriaci, kto sa  túto pravdu  bude snažiť žiť . A  rovnako dôležité je pochopiť pre rodičov a krstných rodičov, že skutočnú duchovnú radosť  zo  svojich detí a  krstných detí môžu mať tí, ktorí svoje deti budú viesť k tomu, čo pri  krste v ich mene sľúbili. Jednoducho povedané , kto sa snaží žiť v milosti Božej a kto vedie svoje deti k životu v Božej milosti, tam nielen pri krste, ale stále platí to nádherné: „Aj ty si môj milovaný syn, milovaná dcéra.“

Kto však netúži žiť, alebo dokonca odmieta žiť v milosti Božej, tam už tieto vzácne slová neplatia. Je logické, že na koho sa tieto slová nevzťahujú, ten nemôže prežívať skutočnú radosť zo svojej viery. Svätý otec Ján Pavol II.  počas návštevy vo Francúzsku povedal dosť tvrdé slová: „Francúzsko, čo si urobilo so svojím krstom?!“ Keď slávime tento krásny sviatok, aj nám všetkým je potrebné položiť si otázku: Čo som urobil so svojím krstom?  V prípade rodičov, krstných rodičov: Čo som urobil s krstom svojich detí?

Hodnota človeka a najmä kresťana  sa meria podľa toho, ako si stojí za slovom a najmä tým slovom, ktoré vypovie pred samým Bohom.

Každý rodič, krstný rodič vypovedal, presnejšie sľuboval,  že urobí všetko preto, aby dieťa vychoval vo vernosti krstu.

A každý z nás sme si pri prvom svätom prijímaní a pri birmovke tieto krstné sľuby obnovili.  A rovnako si ich obnovujeme každú Bielu sobotu.

A tak nech dnešný sviatok, ako i toto zamyslenie, nás vedie ešte k väčšej  vernosti krstu.

Veď predovšetkým od vernosti záleží  aké budú naše životy  a aké budú životy našich detí.

Z evanjelia vieme, že Ježiš od chvíle krstu začal svoje verejné účinkovanie, začal ohlasovať náuku evanjelia, žiť najväčšiu hodnotu - hodnotu  lásky.

Aj my  máme ako pokrstení veriaci,  takpovediac, verejne účinkovať, čo znamená žiť  nie svoje, ale skutočné, nefalšované Ježišovo evanjelium. Snažiť sa žiť najcennejšiu hodnotu - hodnotu Božej lásky a vernosti.

Povzbuďme sa k tomu článkom, ktorý bol uverejnený v najnovších KN (č.2/2020). Je to príbeh talianskeho mladíka Nicola Perina. Bol to chlapec ako každý iný, bavil ho šport, v škole patril k dobrým žiakom, ale i kamarátom. Keď v roku 2013 nastúpil na strednú školu, všetko nasvedčovalo tomu, že má pred sebou žiarivú budúcnosť. Zrazu však začal pociťovať veľkú únavu. Nicolovi zistili leukémiu. Správu prijal s veľkou vyrovnanosťou. K vyšetreniam, terapiám pristupoval s veľkou pokorou. Vždy sa usmieval. „Bol to on, ktorý povzbudzoval nás i lekárov ,“ uviedla jeho matka. Povedala i to, že našli jeho denník, v ktorom sa  Nicola Bohu a Panne Márii ospravedlňoval, že si nenašiel čas na modlitbu, pokiaľ bol zdravý  a v chorobe často nemal dosť síl pomodliť sa. Práve v momentoch, keď sa Nicolovi život zmenil od základov, si uvedomil, ako mu choroba pomohla vážiť si každý deň. „Vždy som si predstavoval, že zostarnem, že jedného dňa budem mať vrásky. Sníval som o založení si rodiny. Taký je však život - krehký, ale vzácny. Každý deň, do ktorého sa zobudíme, nie je naším právom, ale darom. Milujem svoju rodinu. Vážim si všetko, čo pre mňa robia.  Neviem, ako dlho budem žiť, takže nechcem márniť čas tým, že budem smutný,“ napísal vo svojom  denníku. Dva dni pred smrťou poprosil otca, aby mu pomohol spraviť znak kríža. Bolo to posledné gesto, ktoré urobil. Zomrel 24. decembra 2015 vo veku 17 rokov.  Teraz, štyri roky po smrti, mnohí ľudia chodia navštevovať jeho hrob a prosiť o Nicolov príhovor. „Sú totiž ľudia, ktorí pocítili pomoc, preto sa zbierajú svedectvá pre prípadné jeho budúce blahorečenie.“ Článok má názov: Choroba mu pomohla vážiť si život.

Naša dnešná katechéza by mohla mať názov: „Náš krst by nám mal pomôcť vážiť si viac život,  krajšie povedané Boží život,“ Lebo od chvíle krstu a od každej svätej spovede môžeme prežívať najcennejší Boží život. A k tomu nech nám pomôže spomínaný príbeh. Je v ňom veľa silných viet. Vráťme sa k niektorým. Dva dni pred smrťou poprosil otca, aby mu pomohol spraviť znak kríža. Nevládal, ale túžil po prežehnaní. My vládzeme. Vážime si to? Konáme každý deň znak kríža, prežehnávame sa ráno, keď začíname deň, večer, keď končíme deň?

„Neviem, koľko budem žiť, takže nechcem márniť čas.“ Ani my nevieme, koľko budeme žiť, preto nemárnime čas. Pre mňa najsilnejšia veta bola: „Každý deň, do ktorého sa zobudíme nie je naším právom, ale Božím darom.“ Myslím, že od toho, ako veriaci pokrstený človek pochopí tieto slová, záleží, ako je ochotný žiť svoju vieru.

A tak už len moje prianie najmä k mladým, ale i všetkým nám - nemárnime čas, chápme a prežívajme  každý deň nie ako čosi samozrejmé, ale ako  Boží dar, lebo len takýto život má zmysel a skutočnú krásu a predovšetkým istotu, že smeruje nie k nezmyselnému koncu, ale k tomu najcennejšiemu víťazstvu - k pravým večným Vianociam.

Amen.