Posvätené predmety nie sú samé predmetom úcty, inak by to bola modloslužba, ale majú nám pomáhať priblížiť sa k Bohu a pripomínať nám ho. Posvätením predmetov vyjadrujeme, že ich chceme používať na Božiu oslavu - preto sa posväcujú liturgické predmety, rúcha, kríže, alebo aj jedlo, ktoré budeme jesť vo sviatočný deň.

Používanie posvätených predmetov si však netreba zamieňať s amuletmi - sám posvätený predmet nám nedáva žiadnu ochranu ani milosť, je len prostriedkom, ktorý nám má pomáhať túto ochranu alebo milosť získať od nášho nebeského Otca. Ruženec zavesený v aute je zbytočný ak sa ho nemodlíme, pretože nie posvätený ruženec - ale modlitba je prameňom milosti a posvätenia. Ruženec je len prostriedok, pripomienka, pomôcka, predmet ktorý má byť akýmsi smerovníkom k Bohu. Kňaz pri posvätení ruženca posvätí daný predmet a zároveň prosí o Božiu ochranu za človeka, ktorý sa bude s jeho pomocou modliť. Nosiť na krku medailu Panny Márie preto - aby ma samotná medaila chránila - to je modloslužba. Medaila mi má len pripomínať, že sa mám modliť a prosiť Toho, od ktorého požehnanie prichádza. Hromničná sviečka samotná nechráni - ona mi len pripomína, že sa mám modliť k nebeskému Otcovi za ochranu, lebo on je Pánom aj nad počasím. Posvätením predmetu ako by sme chceli dať najavo - tento predmet patrí Bohu a bude slúžiť na pre jeho účely -  bude ma k Nemu privádzať, bude mi pripomínať, že pri každej životnej ťažkosti je tu Boh, ktorý je môj ochranca.

Podľa KKC:

Charakteristické črty svätenín

Cirkev ustanovila sväteniny na posvätenie niektorých cirkevných služieb, niektorých životných stavov, najrozličnejších okolností kresťanského života, ako aj používania vecí, ktoré sú užitočné pre človeka. Podľa pastoračných rozhodnutí biskupov sväteniny môžu zodpovedať aj potrebám, kultúre a dejinám kresťanského ľudu istého kraja alebo obdobia. Obsahujú vždy modlitbu, ktorú často sprevádza stanovený znak, ako je vkladanie ruky, znak kríža a pokropenie požehnanou (svätenou) vodou (pripomínajúcou krst).

Sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva: každý pokrstený je povolaný, aby bol „požehnaním“2 a aby požehnával.3 Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania Čím viac sa požehnanie týka ekléziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom (biskupom, kňazom alebo diakonom).5

Sväteniny neudeľujú milosť Ducha Svätého na spôsob sviatostí, ale modlitbou Cirkvi pripravujú na prijatie milosti a uspôsobujú na spoluprácu s ňou. „Pre dobre disponovaných veriacich takmer všetky udalosti života sú posväcované Božou milosťou vyvierajúcou z Kristovho veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, z ktorého čerpajú svoju účinnosť všetky sviatosti a sväteniny. A takmer každé správne používanie hmotných vecí sa dá zamerať na posvätenie človeka a oslavu Boha“6

Rozličné formy svätenín

Medzi sväteniny patria predovšetkým požehnania  (osôb, jedla, predmetov, miest). Každé požehnanie je oslavou Boha a prosbou o jeho dary. Kresťania sú v Kristovi požehnaní Bohom Otcom „všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3). Preto Cirkev udeľuje požehnanie, vzývajúc Ježišovo meno, pričom zvyčajne robí svätý znak Kristovho kríža.

Niektoré požehnania majú trvalý dosah, lebo ich účinok je v tom, že zasväcujú osoby Bohu a vyhradzujú predmety a miesta na liturgické účely. Medzi požehnania, ktoré sú určené osobám – nesmú sa zamieňať so sviatostnou vysviackou – patrí požehnanie opáta alebo opátky kláštora, zasvätenie panien a vdov, obrad rehoľnej profesie a požehnania pre niektoré cirkevné služby (lektori, akolyti, katechéti a pod.). Ako príklad požehnaní, ktoré sa týkajú predmetov, možno uviesť obrad posvätenia alebo požehnania chrámu alebo oltára, požehnanie posvätných olejov, liturgických nádob a rúch, zvonov atď.