Sviatosť eucharistie

Eucharistia je vrcholom kresťanského života. Eucharistia bola ustanovená večer pred umučením, preto je nazývaná aj Pánova večera.
Emauzskí učeníci Ježiša  spoznali Ježiša práve pri lámaní chleba a on im v tom zmizol, čo bolo symbolickým zvýraznením jeho prítomnosti v Eucharistii. Ježiš pri poslednej večeri povedal: "Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás" a "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás" (Lk 22,19-20).
Týmto sa Eucharistia stáva novou zmluvou a sprítomňuje sa v nej Kristova obeta. Málokto si uvedomuje, že slová premenenia, ktoré sa vyslovujú pri eucharistickej modlitbe, sa adresované priamo nám, osobne, pretože Kristus prijal obetu na kríži za každého z nás - osobne. Táto obeta sa tajomným a nekrvavým spôsobom sprítomňuje v rámci slávenia liturgie - svätej omše, a preto je zmluva medzi Bohom a nami veľmi osobná, Kristova krv je vyliata aj za nás aby sme mohli žiť.

Ježišova prítomnosť v Eucharistii je tajomstvom viery, pri premenení sa podstata chleba (veľmi zjednodušene - to, čo robí chlieb chlebom je jeho podstata) mení, a stáva sa telom Ježiša Krista. Prítomnosť Ježiša v Eucharistii ju stavia akoby ponad všetky ostatné sviatosti, čím sa stáva stredobodom a vrcholom kresťanského života, akousi čerešničkou na torte, a slávi sa preto v rámci liturgie. Veriaci prijímajúci eucharistiu sa spolu s Ním premieňajú v jedno telo a stávajú sa tak mystickým Telom Kristovým, V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté "opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus" (KKC). Sväté prijímanie nás odlučuje od všedných (ľahkých) hriechov, keďže je obetované za nás, krv Ježiša Krista "je vyliata za všetkých na odpustenie hriechov".  Prijímanie Eucharistie v stave ťažkého hriechu (vedome a dobrovoľne a vo veľkej veci) je svätokrádežou = zneuctením samotného Boha.

Prijímanie eucharistie je spojené s množstvom milostí. "Kto je moje telo a pije moju krv, bude mať život večný"- Podobne ako nás chlieb posilňuje fyzicky, eucharistia nás posilňuje duchovne. Ježišovou smrťou na kríži sa pretrhla opona svätyne svätých. kde bola umiestnená archa zmluvy, a ktorá bola miestom Božej prítomnosti, čím Boh naznačil, že Kristova obeta bola konečnou a úplnou obetou za naše hriechy, vďaka čomu môžeme byť v Jeho prítomnosti aj bez toho, aby sme museli ísť do svätyne svätých. Teraz sa môžeme volať Božími dcérami a Synmi a už nemusíme byť otrokmi hriechu. Byť tak blízko s Ježišom môžeme byť len vďaka jeho smrti, lebo on vzal na seba všetky naše hriechy a zvíťazil nad smrťou, keď vstal s mŕtvych. Stali sme sa dcérami a synmi Kráľa. ktorý nám dal do dedičstva Božie kráľovstvo, lebo nás očistil od našich hriechov, vďaka ktorým by sme si inak zasluhovali smrť (duchovnú). Aby sme si lepšie uvedomili, čo nám Boh svojou obetou na kríži daroval, je dobré vedieť, že v dobách pred Ježišovým zmŕtvychvstaním mohol do Božej prítomnosti vstúpiť len raz do roka veľkňaz, aby mohol predniesť modlitbu. Jeden človek raz za rok mohol vstúpiť do Svätyne svätých, pričom museli byť zaňho vykonané obety za odpustenie hriechov, lebo ak by do svätyne vstúpil hriešny, neuniesol by Božiu slávu prítomnú na tom mieste, a padol by mŕtvy na zem. Preto mal okolo nohy uviazané lano a na odeve pripevnené zvončeky, aby ľudia za oponou oddeľujúcou svätyňu od veľsvätyne vedeli, že je ešte nažive. Ak by padol mŕtvy, museli by ho s pomocou lana vytiahnuť von, lebo do svätyne svätých už v ten rok nik nemohol vstúpiť. My však v tejto Božej prítomnosti môžeme žiť, a dokonca sa môžeme s Bohom zjednotiť, keď prijímame Kristovo telo a krv.

Svätá omša

1. Bohuslužba slova

Sviatosť eucharistie je slávená ako súčasť svätej omše, liturgie, ktorá je zložená z 2 častí: bohoslužby slova a bohoslužby obety. Súčasťou bohoslužby slova sú úvodné obrady, do ktorých patrí prežehnanie, pozdrav, úkon kajúcnosti = vyznanie hriechov, kedy sa bijeme do pŕs podobne ako hriešny mýtnik v Ježišovom podobenstve o pokore, uvedomujúc si svoju hriešnosť a závislosť na Bohu a jeho odpustení, a máme sa pripraviť na slávenie liturgrgie. Nasleduje rozhrešenie kňaza a na to spev (alebo recitácia) "Pane zmiluj sa".  Podobne ako v Dávidovom 51. žalme, kde spieva "Bože zmiluj sa nado mnou pre svoje milosrdenstvo", aj my v tomto speve uznávame závislosť na Bohu a potrebu jeho milosrdenstva. Ak je sviatok - spieva sa glória (spev vychádzajúci zo spevu anjelov zvestujúcich spasiteľa pastierom "Sláva Bohu na výsostiach, a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle"). Celá omša je akýmsi sprítomnením Ježišovho života, teda aj štruktúra omše začína pripomienkou jeho narodenia, a zároveň aj nášho života - preto si pri vstupe do kostola pripomíname náš krst a prežehnávame sa svätenou vodou.

Po tzv. modlitbe dňa, v ktorej je vyjadrená hlavná myšlienka omše, nasleduje čítanie Božieho slova, ktoré je zložené z jedného alebo dvoch čítaní z Písma, žalmu a evanjelia. Čítania sa čítajú v 3-ročnom cykle, počas ktorého je postupne prečítaná väčšina Božieho slova. Všetky čítania, spolu so žalmom a evanjeliom, sú vyberané tak, aby spolu tvorili istý logický celok. Ježiš povedal: "Neprišiel som zákon zrušiť, ale ho naplniť. " Preto aj vo Svätom Písme môžeme nájsť v Starom zákone predobrazy Nového zákona. Úryvky Božieho slova čítané na omši sú vždy vyberané tak, že je možné medzi nimi vidieť súvislosti. Prvá časť svätej omše je teda zameraná na Krista, ktorý sa nám zjavuje skrze Slovo, lebo "Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh". "A Slovo sa Telom stalo a prebývalo medzi nami". Kristus sám ako prvotné Slovo v ktorom bolo všetko stvorené, k nám prichádza ako živé Slovo. To, aké má Božie slovo moc si môžme najlepšie uvedomiť na základe toho, ako Kristus prišiel na tento svet: Mária povedala: "Nech sa mi stane podľa tvojho slova" - a práve vtedy sa "Slovo Telom stalo", ako napísal Ján vo svojom evanjeliu. Kristus je vo svätej omši prítomný nielen v eucharistiii, ale aj skrze jeho slovo, ktoré by sa v nás malo stávať Božím slovom, ktoré nás premieňa.

Svätá omša pokračuje homíliou, ktorá by mala byť venovaná vysvetleniu Božieho slova, ktoré bolo prečítané. Povinná je iba v nedeľu a vo sviatok. Po homlílii, ale len v nedeľu a vo sviatok, nasleduje vyznanie viery, buď apoštolské (kratšie), ale niekde sa už stáva zvykom spievať aj Nicejsko-Carihradské, ktoré vzniklo neskôr a lepšie vystihuje niektoré tajomstvá viery. Poslednou časťou bohoslužby slova sú spoločné prosby veriacich, ktoré buď prečíta za všetkých lektor, ale môžu byť aj individuálne vyslovované ( a nemusia to byť len prosby, lebo Bohu môžeme aj ďakovať a chváliť ho). Aj sám ježiš nás vyzýva k spoločnej modlitbe a prosbám, a ukazuje nám silu tejto modlitby v spoločenstve, lebo "Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi."  Po spoločných prosbách bohoslužba slova končí.

2. Bohoslužba obety

Druhou časťou svätej omše je Bohoslužba obety. Ako už názov napovedá, jej centrom je premenenie chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista, v ktorom sa zázračným a nekrvavým spôsobom sprítomňuje Kristova obeta. Začína prinášaním obetných darov - chleba a vína, ale môžu k nim byť pridané aj iné dary (mali by byť obetované Bohu, čo znamená, že by tieto dary mali byť neskôr použité na nejaké vhodné účely). Aj my sme pozvaní obetovať naše dary, ktoré chceme predložiť pred Ježiša, aby ich premenil - naše životy, trápenia, zranenia a naše hriechy, ktoré chceme Ježišovi odovzdať a prijať jeho uzdravujúci dotyk. Aj my sami by sme teda mali byť obetným darom. Kňaz za obetné dary ďakuje a požehná ich v modlitbe (veriaci sa zatiaľ modlia alebo spievajú). 

Potom nasleduje eucharistická modlitba modlitba. Jej začiatok sa mení podľa daného sviatku, nedele atď... nasleduje dialóg kňaza s veriacimi(nezabúdajme že stále zastupuje Krista a koná v mene Krista), začína slovami "Pán s vami". Po ukončení dialógu sa spieva oslavná pieseň - "Svätý svätý", ktorou oslavovali Ježiša, keď vstupoval posledný krát pred svojim umučením do Jeruzalema. "Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, hosanna na výsostiach".  (Tu možno vidieť, že celá svätá omša symbolicky naznačuje a sprítomňuje Ježiša počas celého Jeho života - v úvodnom speve Glória sa tešíme z jeho narodenia, potom sú tu čítania zachytávajúce jeho život, a nakoniec sa dostávame postupne k vrcholu - jeho umučeniu a vzkrieseniu.)  Potom si v rámci eucharistickej modlitby  pripomíname poslednú večeru. Tu nastáva vrchol svätej omše, ktorý tajomným spôsobom sprítomňuje Krista. Kňaz berie do rúk chlieb a slovami premenenia (sú 4 rôzne kánony, ktoré možno použiť pri premieňaní), ktoré sú súčasťou eucharistickej modlitby, (tu znova možno vidieť silu Božieho slova - slovo koná zázrak, slovo sa sprítomňuje) sa podstata chleba a vína tajomným spôsobom mení na Telo a Krv, tak ako povedal Ježiš pri poslednej večeri : "Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás" a Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás". Stará zmluva bola nahradená novou, dokonalou, spečatená Kristovou krvou. Po premenení nasleduje obeta, potom kňaz prednesie príhovory za Cirkev, prítomných, zosnulých, za ktorých môže byť omša obetovaná. V tejto časti k nám hovorí sám Ježiš v prvej osobe, preto tu možno najlepšie vnímať Jeho prítomnosť v osobe kňaza. Eucharistická modlitba končí záverečnou doxológiou: " Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš ty Bože otče v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov. Amen"

Poznámka: Ak sa slávi len bohoslužba slova, tak sa celá eucharistická modlitba vynecháva.

Začína sa obrad príjimania. Všetci veriaci spolu modlia modlitbu, ktorú nás naučil Pán - "Otče náš, ktorý si na nebesiach... " (Matúš 6. 9-13). Táto modlitba vyjadruje akýsi súhrn Ježišovho učenia, vyznanie, že Boh je náš milujúci a odpúšťajúci Otec, ktorý nás pozýva žiť jeho obnovené Božie kráľovstvo už tu na zemi, nielen na omši, lebo tá by mala byť len vyvrcholením nášho života s Bohom, ale v každodennom živote: "chlieb náš každodenný daj nám dnes". Zároveň je narážkou na eucharistický chlieb, ktorý má byť naším duchovným pokrmom a akousi prípravou na stretnutie s Bohom "z tváre do tváre", keď raz vstúpime do Jeho slávy.  Po tejto modlitbe nasleduje obrad pokoja: Sám Ježiš používal pozdrav "Pokoj vám". On je Boh pokoja. Preto si vzájomne vykonávame tento znak - v závislosti od kultúrnych zvykov - u nás je to podanie pravej ruky, ale niekde býva zvykom aj bozk pokoja. Na slová "Pokoj s tebou" odpovedáme "I s duchom tvojím". Znak pokoja je vyjadrením toho, že som "v pokoji", teda že sa nehnevám s nikým z farského spoločenstva, a chcem s týmito mojimi sestrami a bratmi tvoriť jedno mystické Telo Kristovo, pretože jedno z tajomstiev svätej omše je aj premena farského spoločenstva podľa slov Ježiša: "Tam kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, ja som medzi nimi". V rannej cirkvi bolo toto gesto zároveň záväzkom, že sa o túto sestru/brata budem zaujímať, a budem sa snažiť do jeho života vniesť pokoj.

 Potom nasleduje spev "Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami". Po slovách kňaza: "Hľa, Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta", iba s pokorou a vierou, podobne ako stotník, ktorý s vierou prišiel za Ježišom s prosbou o uzdravenie svojho sluhu, odpovedáme rovnako ako on : "Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo, a moja duša (môj sluha) uzdravie. ". Ďalej nasleduje samotné príjimanie, keď veriaci prijímajú Ježiša pod spôsobom Tela (a prípadne aj vína, ale keďže krv je prítomná aj v Tele, stačí prijímanie aj pod jedným spôsobom, niekedy - napríklad ľudia s celiakiou alebo s bezlepkovou diétou príjimajú len víno). Z praktických dôvodov sa používa nekvasený chlieb vo forme malých hostii, a kňaz hostie vkladá rovno do rúk (to býva tiež rôzne, v niektorých krajinách si veriaci berú Kristovo Telo do rúk, aj keď väčšinový názor je taký, že prijímať do úst je úctivejšie, nakoľko je menšia pravdepodobnosť zneuctenia eucharistie)

V tejto časti omše sa spájame s Kristom, ktorého sme prijali. Vytvárame (alebo by sme mali :-) ) s ostatnými veriacimi tvoriť jedno mystické telo Kristovo, čo je tiež tajomstvom viery a nie je to len nejaký výmýsel - tak, ako sa premieňa chlieb a vína, by sa mal premeniť v Duchu Svätom aj ľud a stať sa jedným Telom.

Po svätom príjimaní a po tom, ako kňaz vyčistí liturgické nádoby, je vhodné zachovať ticho určené na modlitbu po príjimaní (ktorá by mala nasledovať po speve).

Svätá omša je skoro na konci, na záver, po modlitbe (a prípadne aj farských oznamoch), nám kňaz (v zastúpení, v mene Krista - takže lepšie povedané sám Kristus) udelí požehnanie. Po záverečných slovách "Choďte v mene Božom" by sme mali ísť naplnení Kristom a roznášať to, čo sme načerpali počas omše ďalej. Rozdávať radosť evanjelia ostatným, čím sa stáva svätá omša akoby otvorenou - bez konca - nemáme odísť z kostola s tým že ok - vybavené, deň pokračuje ďalej, ale máme radostnú zvesť šíriť okolo seba.

Chyby ktoré sa robia počas omše:

• Pri príchode do kostola si kľakneme na jedno koleno (bez prežehnania), a ak sa chceme aj prežehnať, je možné to urobiť až keď sa postavíme, lebo inak by to bolo mixovanie dvoch samostatných liturgických úkonov dokopy - pokľaknutie na koleno je jeden úkon, prežehnanie sa je druhý úkon (iný prípad je keď kľačíme na oboch kolenách, čo už je liturgický postoj, nie úkon, napr. počas poklony k Sviatosti oltárnej, vtedy môžeme vykonať úkon prežehnania počas požehnania Sviatosťou). Pokľaknutie na koleno by malo byť úctivé, má byť skutočným pozdravom nášho Pána. Ak veriaci nemôže pokľaknúť zo zdravotných dôvodov, odporúča sa hlboký úklon (dobre je to vysvetlené aj tu http://www.redemptoristi.sk/archiv/modules.php?name=News&file=article&sid=956 )
• Pri vyznaní svojej viny sa bijeme v prsia ako mýtnik v chráme (niekedy to skôr vyzerá ako hladkanie - moja vina, moooja vina), odtiaľ je tento úkon aj prevzatý - berieme si príklad z pokory mýtnika, ktorý sa nebál Bohu vyznať, aký je hriešny
• Ak ideme čítať čítanie, je potrebné počkať, kým kňaz dokončí modlitbu. Ak neprechádzame popred kňaza, nie je potrebné sa ukloniť - ak áno, neklaniame sa bohostánku, ale klaniame sa predsedajúcemu kňazovi (ak je ich viac, tak tomu, kto má najvyššiu hodnosť - napr. biskupovi), lebo zastupuje Krista ("In persona Christi") - spravíme úklon smerom ku kňazovi.
• Spev "Aleluja" pred evanjeliom by sa mal spievať, ak to nie je možné, môže sa vypustiť
• Pri premenení (keď kňaz robí znak kríža nad obetnými darmi) sa neprežehnávame (dobre vysvetlené je to napr. tu: http://www.blumental.sk/casopis/rok_2003/2-2003/Defaultc324.html?ID=09)
• Počas premenenia sa dívame na Telo a Krv Krista, a nemusíme už robiť ďalšie dodatočné úkony úcty, ako je sklonenie hlavy alebo priloženie ruky na prsia, pretože už samotné kľačanie je dostatočným postojom vyjadrujúcim úctu. Opačný prípad je ak pri premenení zo zdravotných alebo iných dôvodov nemôžeme kľačať - vtedy sa odporúča úklon pred eucharistiou pri pozdvihovaní na znak úcty.
• Nie je pravda, že hostiu nemožno pohrýzť - ako by potom jedli Telo Kristovo apoštoli, keď sa vtedy používal klasický nekvasený chlieb, ktorý sa lámal na kusy? Alebo čo by potom robil kňaz, keď je veľkú hostiu?
• Kľačať po prijatí eucharistie nie je nevyhnutné, nakoľko Kristus je v nás samotných, a pre modlitbu je vhodné aj sedenie, nielen kľačanie (po sv. príjimaní sa odporúča zachovať chvíľu ticha na modlitbu - na konci po to ako skončí spev, vtedy je vhodná chvíľa na modlitbu po príjimaní)
• Pri vychádzaní z kostola po skončení z omše sa už nemusíme prežehnávať svätenou vodou, pretože sme už dostali najvyššie požehnanie od samotného Krista. Prežehnanie sa svätenou vodou pred začiatkom svätej omše je na pripomenutie krstu a očistenie ( na konci omše si už krst nepripomíname, nakoľko svätá omša má určitý logický priebeh)