Pohrebná kázeň nášho pána farára 28.5.2022

Drahý Martin, manžel, Marek, Peťo, synovia s rodinami, drahá smútiaca rodina, oltárni spolubratia, bratia a sestry,

v živote sa niekedy ocitneme v situácii, ktorá by nám predtým ani nenapadla. Kto z nás by si bol 14. januára, keď sme v tomto chráme slávili zádušnú svätú omšu a vyprevádzali na poslednej ceste Janka Čecha, pomyslel, že dnes budeme sláviť pohrebnú svätú omšu a vyprevádzať našu sestru Katku.

Katka vtedy na sv. omši stála vzadu. Ako by som  ju tam videl i teraz. Po skončení obradov som sa snažil vyjsť čím skôr von, aby sme sa stretli a mohol  ju zaviezť domov. Povedala mi: „Vieš, rada ťa počúvam, ale dnes to bolo niečo výnimočné.“ Ja by som chcel v tejto chvíli, aby to bolo opäť niečo výnimočné. Nie preto, aby som  vyzdvihol seba, ani nie, aby som svoju sestru vychválil, ale chcem s Božou a Máriinou pomocou povedať slová, ktoré by nám v tejto ťažkej chvíli nezväčšovali bolesť,  ale aby sme pochopili, že v tejto ťažkej chvíli máme mať nielen slzy v očiach, ale aj radosť prameniacu z toho, že taký život, ako ona žila, nemôže prehrať. Je nezvyčajné, že brat pochováva a  dokonca káže svojej sestre, ale prial si to manžel aj synovia a ja to cítim  ako  moju povinnosť z vedomia,  že som možno až  po jej smrti pochopil, koľko krásy bolo v jej živote. Najviac ma oslovili smsky, ktoré som dostával, bola pre mňa viac ako sestra. 

Ak toto však chceme pochopiť a ak chceme mať v tejto chvíli nielen slzy v očiach, ale naozaj aj  radosť,  potom je potrebné uvedomiť si dôležitú skutočnosť. Na všetko, čo je v živote ťažké, sa dá pozerať dvojakým pohľadom. Ľudským a Božím. Ak budeme  mať len ľudský pohľad, bude to niečo nesmierne ťažké. Lebo sa nám budú vynárať iba otázky prečo, prečo taká mladá, prečo naraz, tak náhle, prečo, keď išla cestou do kostola. Boží pohľad je úplne iný. Ten človeka dvíha, vlieva nádej v každej chvíli. A tak opusťme ľudský pohľad a otvorme sa pre Boží pohľad.  Boží pohľad nás  učí, že bolo by to vtedy ťažké, keby sme nič nevedeli o inej smrti, a to o smrti Krista, ktorý zomrel mladý, ktorý nezomrel na zástavu srdca, ale ktorý zomrel z lásky svojho srdca, aby život Katky a život každého jedného z nás mal zmysel. Bolo by to vtedy ťažké, keby sme nič nevedeli o jeho slávnom zmŕtvychvstaní,  kedy premohol nielen svoju smrť, ale aj smrť každého z nás. A bolo by to vtedy ťažké, keby sme nič nevedeli o jeho nanebovstúpení, pravdu, ktorú sme si pred dvoma dňami pripomínali, keď sme slávili slávnosť Nanebovstúpenia Pána.  Pred chvíľou sme počuli v evanjeliu  Ježišov prísľub, ktorý je najcennejší, aký na tejto zemi človek môže počuť: „Nech sa vám srdce nestrachuje, veríte v Boha, verte aj vo mňa, v dome môjho otca je veľa príbytkov, idem vám pripraviť miesto, aby ste boli tam, kde som ja. Vrátim sa a vezmem vás k sebe.“ To vrátim sa,  to bolo  jeho nanebovstúpenie. A vezmem vás k sebe,  to je, či môže byť raz naším nanebovstúpením. Avšak tento najcennejší prísľub platí len pre toho, kto bude ochotne žiť pre túto najväčšiu a najcennejšiu pravdu.  

A tu sa zastavme, lebo  Katka žila túto  pravdu. To rozhodujúce vo chvíli života a smrti, či tomu niekto verí alebo nie, bude len jedno. Ako človek napĺňal hlavný Kristov príkaz,  lásku k Bohu, lásku k blížnemu. Katka napĺňala oba tieto príkazy. Pravidelne chodievala do Božieho chrámu, pristupovala k sviatostiam. Mám pred sebou  naše  malé rodinné púte na mnohé sväté miesta, kde s takou pokorou vždy ostávala v chráme. Milovala chrám,  žila  pre  chrám. Dôkazom toho je to, že  v  pondelok  išla do chrámu nielen preto, aby bola na svätej omši, ale aby po jej skončení upratovala kostol. Ktosi by si možno povzdychol, to je tragédia, šla do kostola a zomrela. Tragédia by to bola, keby bola išla hocikde inde a keby bola spadla a nepripravená zomrela bez milosti Božej. To je tragédia v živote, ak človek zomrie nepripravený. Veď poznáme šiestu hlavnú pravdu, ktorú, žiaľ, aj veriaci akosi málo chápu a málo pre ňu žijú:  Milosť Božia je ku spáse potrebná. Ona práve v  milosti Božej išla v túžbe, aby aj v ten večer prijala Krista. A keď mám hovoriť, aká bola jej láska k blížnemu, priznám sa, neviem, čo mám skôr hovoriť. Milovala svoju rodinu, s toľkou láskou opatrovala svojich rodičov, svoju svokru. S toľkou láskou žila pre nás, pre všetkých. Keď nám zomreli rodičia,  vtedy si uvedomovala, že  ona  jediná ostala pre mňa z  hlavnej rodiny. Odvtedy sa snažila, aby aj tie najcennejšie chvíle, najväčšie sviatky som mohol prežívať s ňou a s jej rodinou. Nezabudnem na tie krásne Štedré večere, za čo som Martinovi, synovcom a ich rodine  vďačný. Nezabudnem na  chvíle, keď som  nevládal ísť k nim, vtedy hľadala všetky spôsoby,  aby ona prišla s nimi ku mne. Jej láska k vnúčencom bola úžasná, kedy mohla, vtedy pomáhala. Veď len pár dní pred smrťou bola niekoľko dní u Marka, aby pomáhala jeho žene Mirke a deťom, keď bol Marek služobne odcestovaný.  A to lúčenie, keď odchádzala od nich, bolo silné,  stále si kývali,  deti z okna a ona z ulice. Takisto sa starala  a pomáhala aj Peťovej Majke, ich dieťaťu. Cenné bolo,  ako úžasne žila s manželom  Martinom.  Všade všetko konali spolu. Vynikala  láskou  nielen k rodine, ale takúto lásku mala aj k všetkým ľuďom. Obdivoval som, ako  mala záujem najmä o tých, ktorí najviac trpeli, ktorí to mali  ťažké,  ku ktorým niekto už aj nerád chodil. 

Ona dokázala milovať i takýchto ľudí. Keď o niekom vedela, že trpí, telefonovala mi: Modli sa za toho a  toho.  A zároveň sa pýtala,  koho mám vo farnosti, za koho sa treba modliť? A keď sme opäť telefonovali,  opýtala sa ma presne na toho človeka,  ako sa má. Spomínam si na jednu chvíľu, keď sme  raz boli  v nemocnici  pri našej príbuznej,  ktorá nás nepoznala.  Ja, teraz sa  za to  aj hanbím ako kňaz, som jej povedal: „Katka poď, už ideme.“, keďže pred tým som jej  vyslúžil sviatosť pomazania chorých.  Ona mi vtedy povedala: „Nie,  buďme ešte tu.“ Po chvíli  som jej znova povedal: „Poďme už, veď  teta už nevníma.“ A ona mi povedala: „Ostaňme ešte.“ A zrazu  sa chorá prebrala a mala jasnú myseľ, pozrela sa na mňa a povedala mi vety, na ktoré vďaka Katke do smrti nemôžem zabudnúť: „Ži verne svoje kňazstvo, nech ti Pán pomáha a zachraňuj duše!“ To boli jej posledné slová.  

A takto by som mohol dlho pokračovať. To všetko hovorím nie preto, aby som  Katku vychvaľoval, ale aby som nás všetkých presvedčil, že takýto život naozaj nemôže prehrať. Vy, ktorí máte doma kresťanské kalendáre, viete, že  je tam  myšlienka na každý  týždeň. Najbližšie bude  úžasná myšlienka, ktorá je vzácna pre túto chvíľu: „U Boha nejestvuje čas, Boh pozná len lásku.“ A toto je dôležité v tejto chvíli, Boh pozná jej lásku. To všetko hovorím  aj preto, aby sme mali  nádej, ale aj pre to,  aby sme sa povzbudili. Pohreb je chvíľa, keď je treba na zomrelého spomínať, kedy sa treba za neho modliť, ale kedy, ak to bol hodnotný človek, je dôležité  preberať jeho vzor, má byť pre nás povzbudením.  A o toto vás, nás prosím, zoberme si Katkin  vzor. Žijeme v pomýlenom svete, v ktorom akoby platilo: kto je hriešnejší, ten je väčší vzor. Na to si mnohí ľudia zvykli. Nie, my sa  musíme vracať k takýmto ľuďom,  ktorí nám ukazujú nie hriech, ale lásku k Bohu a lásku k blížnemu. Keď sa ešte raz vrátime k sviatku Nanebovstúpenia Pána,  úvodná modlitba v ten deň vo  svätej omši bola krásna, poviem ju zrozumiteľnejšie:

„Všemohúci Bože, s vďačnosťou a radosťou slávime Tvoj sviatok Nanebovstúpenia, lebo on je aj naším víťazstvom. Daj nám silu, aby sme tak žili,  aby sme raz tiež mohli prežiť  vlastné nanebovstúpenie.“

Toto vyprosujme Katke vo svätej omši. Na jej parte bolo povedané všetko.  Mottom jej  života bola  krásna pieseň:  „Tebe žijem, Ježiš môj, Tebe, Ježiš, umieram, v živote i vo smrti, Tebe patriť si žiadam.“ 

Preto na  parte mohli byť ďalšie vzácne slová:  „Pán života a smrti povolal k sebe našu drahú.“

A poďakujme za dar jej života slávením svätej omše. Nuž ďakujeme za jej  život a zverme ju tej, ku ktorej sú na parte posledné slová:  Sedembolestná Panna Mária, oroduj za jej dušu. 

Pridajme k nim i prosbu,  nech už Katka s  rodičmi, s bratom a so všetkými čím skôr prežíva pravú večnú radosť.  A my sa snažme žiť  tak, aby keď raz príde náš koniec, nebol to nejaký nezmyselný koniec, ale prechod do toho najcennejšieho, Božieho náručia, v ktorom by sme sa mohli všetci stretnúť v pravom domove, o ktorom nás tak nádherne učí Božie slovo:  „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú a vytrvajú do konca.“ Amen.