Dar kňazstva - 20. 6. 2021
Sme svedkami, že keď sa odohrávajú nejaké významné udalosti, všetky média tomu venujú veľkú pozornosť. Pre nás veriacich na Slovensku je tento víkend výnimočný a dôležitý. Včera v jednotlivých diecéznych katedrálach boli svätení noví kňazi a dnes v mnohých farnostiach slávia novokňazi svoju primičnú sv. omšu. Teší nás, že jeden z novokňazov Jakub Melo, má korene v našej farnosti, lebo jeho starí rodičia žili v Strečne. Žiaľ nikde v médiach, okrem kresťanských, sa o týchto udalostiach nikde nevysiela, nehovorí, nepíše. Pritom každý nový kňaz je veľkým darom pre spoločnosť. Aby sme si to aspoň my uvedomili, venujme dnes našu pozornosť k zamysleniu, čo pre nás znamená kňaz.
Francúzsky kardinál Daniel zmýšľa takto: Svet smädí po Bohu a hľadá Boha všade, kde ho len môže nájsť. Zabúda však, že sú to práve kňazi, ktorí ho môžu dávať svetu v najplnšej miere. Jednoduchá a výstižná odpoveď. Áno, svet smädí po Bohu, a preto včera kroky mnohých ľudí viedli na kňazské vysviacky a dnes kroky mnohých vedú na ich prvé sv. omše. Smädiť po Bohu by sme mali aj my, preto v tejto chvíli pripojme sa k všetkým tým zástupom ľudí a vítajme dnes otvoreným srdcom a najmä našou modlitbou nových kňazov. Nielen vítajme, ale aj ďakujme za každého, ktorého nám pán Boh dáva. Je za Čo ďakovať. Veď každý nový kňaz pre svet znamená: že sa bude denne slúžiť o jednu sv. omšu viac. Že bude o jedného viac, ktorý bude denne otvárať ľuďom najcennejšie dvierka bohostánku. Že bude o jedny ústa viac, ktoré budú ohlasovať najcennejšie posolstvo, Ježišovo evanjelium. Že bude o jedny ústa viac, ktoré budú ľudí chrániť pred najväčším klamstvom, ktoré hlása: nieto Boha, nieto duše, nieto večnosti. Nový kňaz to znamená, že bude o jednu ruku viac, ktorá bude žehnať a rozhrešovať, čiže zachraňovať človeka od najväčšej biedy a nešťastia, ktoré sa volá hriech. Kňaz je most, ktorý spája človeka s Bohom. Tu nejde o oslavu jeho osoby, ale o veľký dar, ktorý dal Kristus cez každého kňaza, aby nám neraz utrápeným a uboleným ľuďom mohol sprostredkovať najcennejšie dary, akými sú Božia milosť a požehnanie. Žijeme dobu, kedy sväté veci, tie najväčšie hodnoty sú zosmiešňované, podceňované. Kedy darom kňazstva sa opovrhuje, neuznáva jeho moc, robí sa z nej posmech.
Ale ak opustíme to, čo je sväté, ak si nebudeme vážiť dar sviatostného kňazstva, a najmä ak sa nebudeme pre tento dar otvárať, stratíme to, čo je najcennejšie, stratíme Boha a jeho život. Ale len v ňom je pravé šťastie.
Dnes často počúvame námietku kňaz v modernom svete nemá také miesto ako voľakedy, nie je tak potrebný. Na túto námietku môžeme odpovedať. Keby sme mali len telo, nuž stačili by nám pekári, poľnohospodári, hydinári, mäsiari. Keby sme mali len ducha , stačili by nám vedci, učitelia, básnici. Ale keďže máme všetci nesmrteľnú dušu, potrebujeme kňaza. Potrebujeme ho preto, aby iskru Božiu v nás, ktorú zapálil pri svätom krste, chránil až do konca. A to môže len on.
Veľmi pekne to vystihol spisovateľ Oskar Wilde. Keď sa ho pýtali, prečo sa stal katolíkom, odpovedal. Preto, aby som sa mohol vyspovedať. Pretože som v živote hľadal človeka plného dôvery, ktorý by mi vrátil pokoj duše a toho človeka som našiel jedine v Kristovom kňazovi. A tento Kristov kňaz má nielen túto moc. Lebo človek, ktorý má nesmrteľnú dušu potrebuje nielen pokoj duše, ale aj balzam, liek pre dušu. A ten mu môže sprostredkovať zasa len Kristov kňaz, lebo on dostal moc povedať pri každej svätej omši zázračné slová: Toto je moje telo, kedy sa Ježiš premení do kúska chleba na najcennejší dar pre nás. Kňaz Pronzato píše takto: Mal som veľké šťastie. Moja stará mama Guiseppe sa denne modlila veľa ružencov. Hoci bola už stará, zoslabnutá, predsa každý deň chodila na sv. omšu. Keď ochrnula a už len ležala, keď ráno počula hlas zvona, strhla sa a neraz sme ju našli spadnutú pri posteli. Bola totiž zvyknutá vyskočiť z postele na hlas zvona. Keď som bol v seminári, povedala mi: Ty študuješ, ja som nevzdelaná, nemala som takú možnosť, ale viem to najcennejšie, viem sa modliť. A pán Boh mi rozumie. Pamätaj si, vždy za teba. Daj si pozor, aby si túto modlitbu nikdy nepremárnil. Veľmi dobre som vedel, že moje kňazstvo sa viaže na modlitby mnohých ľudí a najmä mojej starej mamy. O pár rokov, keď zomierala stál som pri nej, aby som ju zaopatril. S dojatím som jej pomazal čelo a ruky svätým olejom a ťažko som vyslovoval dôležité slová:
Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého a oslobodenú od hriechov nech Ťa spasí a milostivo posilní.
Po týchto slovách som sa zmohol len na jedno slovo: ďakujem a bozkal som jej ruky. Kňazstvo je dar, ktorý sa nedá vybaviť, ale len vyprosiť. Iste i na kňazstve spomínaného novokňazova Jakuba majú veľkí podiel modlitby jeho statočných starých rodičov Mikuláša a p. učiteľky Boženky. Všetci máme podiel na tzv. všeobecnom kňazstve, všetci máme za čo ďakovať naším najbližším, ktorí sa nás modlili a modlia. Nezabudnime na to, a najmä berme vážne to, čo povedala spomínaná stará mama Guiseppe, nikdy nepremárnime tieto modlitby, mohlo by nás to v hodine smrti a najmä celú večnosť veľmi mrzieť. A tak tešme sa z každého nového kňaza, predovšetkým otvárajme sa pre tak veľké dary, aké dostali nie pre seba, ale pre nás. Žime ich verne, lebo nieto väčšieho bohatstva, ako je pokoj duše a Božie požehnanie, ktoré nech nám nikdy nechýba. Amen.