Životopis Jána Havlíka CM

Detaily

Autor: Super User

Ján Havlík sa narodil vo Vlčkovanoch pri Skalici– dnešné Dubovce – 12. februára 1928 ako najstarší zo štyroch detí vo veľmi chudobnej veriacej rodine. Do školy v Holíči chodieval denne pešo osem kilometrov.

V roku1943 sa v Banskej Bystrici stal žiakom apoštolskej školy („malého seminára“) Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. V čase Slovenského národného povstania bolo na čas štúdium prerušené, po vojne sa Janko do Banskej Bystrice vrátil, aby štúdium dokončil a v roku 1949 zložil maturitu. Od roku 1948 nastupuje totalitný komunistický režim a otvorený boj proti Cirkvi. Janko chcel vstúpiť do vincentínskeho seminára v Bratislave, aby mohol študovať na teologickej fakulte a stať sa kňazom. Vincentínsky seminár bol 

v auguste 1949 zlikvidovaný; vysokoškolský internát Svoradov, kde seminár sídlil, bol obsadený exponentami režimu; internátny kostol bol premenený na byty... Janko však nerezignuje, koncom leta 1949 vstúpil do noviciátu  Misijnej spoločnosti  v Ladcoch. 

Počas povestnej „barbarskej noci vincentínov“ z 3. na 4. mája 1950 bol Janko Havlík spolu s ostatnými násilne vytrhnutý z noviciátu a zavlečený do „preškolovacieho ústavu“ v Kostolnej. Nasledovali nútené práce pri stavbe Priehrady mládeže v Nosiciach pri Púchove, kde musel zostať do augusta 1950. Keďže však drvivá väčšina rehoľnej mládeže spolu s Jankom Havlíkom štúdium na zreformovanej fakulte rozhodne odmietla, štátne úrady koncom augusta preškolovací ústavrozpustili.

Spolu s ďalšími novicmi si potom našli podnájom v Nitre a pri zamestnaní pokračovali v štúdiu teológie. Takto spontánne vznikol v podmienkach prenasledovanej „tajnej“ Cirkvi bohoslovecký seminár, ktorému sa v najužších kruhoch zvyklo hovoriť  „Nitrianska skupina“.

Dňa 29. októbra 1951 vtrhli do podnájmu ozbrojené sily ŠtB, Havlík a jeho spolubývajúci boli zatknutí. Vo vyšetrovacej väzbe, kde bol podrobený mučeniu, zostal 15 mesiacov a schudol 20 kíl. Kardinál J. Ch. Korec vo svojich pamätiach „Od barbarskej noci“ napísal: „Otec Krištín, lazarista, sa staral o mladých bohoslovcov. Boli súdení ako prvá obeť prenasledovania...Boli to najhoršie roky väzenia a vyšetrovania.“

Vo februári 1953 bol Janko Havlík v Nitre v rámci procesu Štefan Krištín a spol. odsúdený za vlastizradu na 10 rokov väzenia. 

V súdnej sieni Janko podľa svedkov povedal: „Prosím slávny súd, aby trest, ktorý chce uložiť tým, čo trpia pre nás, rozdelil medzi nás a mne dal najviac.“

Janko bol prevezený do pracovného tábora Rovnosť u Jáchymova, kde pracoval v uránových baniach. Po vynesení  rozsudku svojej mamke povedal: „Neplačte, mamka. Mali sme prinášať obetu Bohu na oltári, teraz mu dvíhame namiesto hostií svoje  utrpenia a životy.“ Vo väzenskej agende bol vedený ako  „bývalý rehoľný bohoslovec – agent Vatikánu“, ktorý „zneužíval náboženské cítenie ľudu na reakčné a protiľudové ciele Vatikánu“. Svojmu blízkemu priateľovi, krajanovi a spoluväzňovi Antonovi Srholcovi raz o práci v uránových baniach povedal: „Pripadám si tu ako na misiách. Veď lepšie a náročnejšie pôsobisko by si nemohol želať žiaden misionár.“

Na konci leta 1958 bol obžalovaný druhýkrát kvôli misijnej službe spoluväzňom. Čakala ho vyšetrovacia väzba v Prahe-Ruzyni, kde boli vyšetrovaní mučení „v bielych rukavičkách“ tzv. vymývaním mozgu. Pri súdnom procese mu bol trest navýšený o ďalší rok.

V máji 1959 bol Janko Havlík eskortovaný do Valdíc na „Kartouzy“, do povestnej „väznice vo väzení“ , a tona najprísnejšie strážené oddelenie, kde vtedy boli P. Štefan Krištín, Jankov niekdajší spirituál, ako aj ich provinciál P. Ján Hutyra; ba i vtedy už  83-ročný otec biskup Ján Vojtaššák.

Začiatkom októbra 1960 bol Janko Havlík eskortovaný do pevnej väznice v Prahe  na Pankráci. Zároveň bol pracovne „nasadený“ ako „betonár“ v panelárni do podniku, ktorý spadal pod ministerstvo vnútra. A nato ako „železiar“ na fyzicky extrémne náročné  a životu nebezpečné  železné konštrukcie. Po tom, ako raz odpadol, ho v životnom ohrození konečne prijali do Ústrednej väzenskej nemocnice MV Praha.

Jeho zdravotný stav bol však už v roku 1960 natoľko zlý, že musel byť prevezený do väzenskej nemocnice vo Valdiciach. Po niekoľkých mesiacoch bol premiestnený do väzenskej nemocnice v Ilave. V októbri 1962 bol síce prepustený na slobodu, ale v zlom zdravotnom stave, v dôsledku fyzického trápenia i psychických stresov.

Ján Havlík zomrel 27. decembra 1965 vo veku 37 rokov náhle v doobedňajších hodinách na ulici a bez svedkov. Našli ho pri vynášaní popola v jednej zo skalických uličiek, poloopretého o domové popolnice.