Kázeň v Strečne 25.4.2021 - Sviatosť kňazstva

Prežívame Nedeľu Dobrého pastiera. Deň, kedy zvlášť v našich modlitbách myslíme na kňazov a modlíme sa za kňazské a rehoľné povolania.

         Je to však aj  deň, kedy máme mať pred  našim  duchovným zrakom  viac ako inokedy osobu  kňaza.

Predstavte si, že by v túto nedeľu chodil  redaktor  pomedzi veriacich ľudí a kládol by im tieto otázky: 

Aký je váš názor na kňaza, na sviatosť kňazstva, na kňazské povolanie? Odpovede by boli rôzne. Iste by vedeli viac a pozitívne odpovedať starší veriaci, pretože prežili a poznali viac. Mnohí z nich si pamätajú najmä na ťažké roky, kedy boli mnohí kňazi za vernosť prenasledovaní, väznení. Mladým by sa ťažšie odpovedalo, pretože o kňazoch počúvajú  najčastejšie z médií a rečí ľudí  a tie nie sú často  priaznivé.

A tak zamyslime sa dnes  nad pojmom kňaz. Prvým a hlavným kňazom bol  Ježiš. Jeho poslanie bolo veľké . Vyučoval Božie pravdy, učil ľudí milovať Nebeského otca ako i všetkých blížnych, konal zázraky, čím potvrdzoval svoje Božstvo a svoju opravdivú lásku potvrdil svojím utrpením a smrťou na kríži za našu spásu. 

V tejto službe pokračovali apoštoli. Kňazskú moc im a ich nástupcom, teda   biskupom a kňazom, Ježiš odovzdal postupne. Na Zelený štvrtok im odovzdal sviatosť kňazstva, ako i moc sláviť svätú omšu. Po svojom zmŕtvychvstaní im daroval moc odpúšťať hriechy a napokon úplnú kňazskú moc, vysluhovať ostatné sviatosti a ohlasovať evanjelium, im odovzdal pred  svojím nanebovstúpením. Každý kňaz dostal túto moc pri kňazskej vysviacke. Kňazská moc je veľká, preto máme mať v úcte sviatosť kňazstva. Toto je v skratke pohľad  z hľadiska vieroučného.

A teraz sa pozrime na kňazstvo z hľadiska praktického. Niektorí majú v úcte kňaza, iní ním pohŕdajú. Postoj ku kňazovi bol a bude dvojaký.

Sv. Katarína povedala: „Keby som stretla kňaza a anjela, najskôr  by som pozdravila kňaza, lebo má veľkú  moc sprostredkovať na zemi ľuďom Boží život, spájať a uzmierovať človeka s Bohom, viesť ho k večnej spáse.“

Na mieste je otázka: Prečo si niektorí vážia kňaza a  iní nie?  Že budú takí, ktorí budú pohŕdať kňazom, predpovedal sám Pán Ježiš slovami: „Tak ako mňa svet nenávidel, bude nenávidieť i vás.“ Pritom  Ježiš bol najdokonalejší a najsvätejší, a predsa ho mnohí nenávideli  a ukrižovali. Tento problém neúcty sa dá vyjadriť viacerými príčinami. Kňaz nehlása výhody tohto sveta, nevedie k pohodlnému životu. Jeho poslaním je viesť ľudí k hodnotnému životu, ktorý má zmysel, ktorý nevedie k nezmyselnému koncu.

Problémom však je, že mnohí  nemajú záujem o takýto život.

Mnohí sa chcú riadiť nie tým, čo im hovorí Boh a svedomie, ale tým, čo hovorí svet. Spomeňme aspoň niektoré hlasy: modliť sa každý deň je náročné; ísť na sv. omšu v nedeľu nie je dôležité; žiť v partnerskom zväzku bez sviatostného manželstva je ľahšie; žiť spolu v sviatostnom manželstve   dovtedy, pokiaľ to vyhovuje,  je modernejšie... A takto by sme mohli pokračovať dlho.

Jednoducho, je dosť takých,  ktorí majú  radšej to,  čo je ľahšie,  ako to, čo je hodnotnejšie.  Pre kňaza však platí len jedna zásada a to je zásada sv. Pavla: „Káž, povzbudzuj, ale i napomínaj, karhaj, či je to vhod alebo nevhod.“  A práve to je neraz dôvod, prečo nie všetci si vážia kňazské povolanie.  Skúsenosť hovorí, že do problému s kňazom prichádzajú predovšetkým tí, ktorí si neplnia náboženské povinnosti, alebo tí, ktorí chcú nasilu pretláčať svoj osobný postoj pred Božím, a preto potom svoj vnútorný nepokoj kompenzujú negatívnym postojom ku kňazovi.

Tu by však mohol niekto namietať inú príčinu. A čo chyby  kňazov, o ktorých sa neraz   hovorí. Je pravdou, nedajú sa zakryť, je to bolestná vec. Ale i tu treba zaujať správny a rozvážny postoj. Sme svedkami toho, že keď sa objaví kňaz, ktorý zlyhal, všade sa o tom hovorí,  ale tak málo, alebo vôbec  sa nehovorí o mnohých obetavých a statočných kňazoch. A tých je zaiste oveľa viac. A tak dnešným zamyslením  by som chcel povzbudiť všetkých,  ale predovšetkým vás, mladých.

Keď som bol vo vašom veku,  okrem toho, že cirkev bola prenasledovaná, musel som  znášať podobný zápas ako vy. Počas štúdia na gymnáziu na niektorých hodinách sme museli počúvať reči, ktoré smerovali k  potupovaniu  kňazov, biskupov.  Nebolo to ľahké.  Postupne som vo svojom okolí poznával stále viac obetavých, horlivých kňazov a pochopil som, že títo ma majú osloviť viac, ako mnohé reči. Počas prázdnin som   chodieval  navštevovať rehoľné sestry pracujúce v mnohých ústavoch. Konali práce, ktoré nik nechcel konať, slúžili  totiž najťažšie postihnutým ľuďom a najmä deťom. Sestričky mi rozprávali,  ako s nimi zaobchádzali vtedajší mocipáni,  najmä  v 50-tych rokoch. Žasol som, že dokázali vydržať, že  obstáli toľké prenasledovanie, krivdy, potupy. To všetko ma viedlo nielen k obdivu, ale i túžbe stať sa kňazom. V seminári som prežil veľa toho, čo bolo v  rokoch silnej ateizácie nesmierne ťažké. Prišla nezabudnuteľná udalosť. Jeden z bohoslovcov vážne ochorel. Vedel, že sa vysviacky nedožije. Túžil aspoň niekoľko dní byť kňazom a zomrieť ako kňaz. A tak prišlo povolenie z Ríma a konala sa predčasne  nevšedná vysviacka. Alexander bol už veľmi slabý. Báli sme sa,  aby vysviacku vôbec prežil. Po jej skončení musel ostať nejaký čas v seminári pod lekárskym dohľadom. 

Napriek tomu, že to bolo v zime a večer,  nik z veľkého množstva ľudí, ktorí boli na vysviacke,  neodišiel. Všetci na neho čakali. Keď vyšiel z budovy, dal všetkým novokňazské požehnanie. Nastal obrovský potlesk.  Žil ešte 81 dní. Tie väčšinou trávil v nemocnici, kde  túžil  každý deň  slúžiť súkromnú sv. omšu. Žiaľ, mohol ju slúžiť len v noci a to iba  vtedy, keď  mala nočnú službu zdravotná sestra, ktorá bola ochotná riskovať.  Dojímavé bolo, ako sa vtedy v noci  schádzali na izbe pacienti, aby spolu s ním pri nemocničnom  stolíku prežívali sv. omšu.  Tohto kňaza som nikdy nepočul kázať, a predsa práve on  mi povedal najsilnejšiu kázeň. A teraz už snáď len povzbudenie  všetkým.

Vážme si dar sviatostného kňazstva. Ďakujme Bohu za tento dar. Modlite sa často za kňazov. Svätý Ján Vianney často hovoril: „Veriaci budú mať toľko a takých kňazov, koľkých a akých si vyprosia.“   Modlime sa za nové kňazské povolanie, zvlášť prosme, aby aj z tejto farnosti vzišiel  kňaz. Modlime sa aj za rehoľné ženské povolanie, ktoré je rovnako dôležité. K modlitbe je potrebné pridať  pekný život vo svojich kresťanských rodinách. Rodina je prvým seminárom. Ako iste viacerí viete, včera bol vysvätený na Skalke,  historickom pútnickom mieste, nový pomocný nitriansky biskup Mons. Peter Beňo. Po jeho zvolení priniesli kresťanské médiá dlhší rozhovor s ním. A mnohých v ňom najviac upútala jeho vďačnosť  k rodičom a starým  rodičom. Ich príkladu a láske pripisuje najväčšiu zásluhu na svojom povolaní. Taktiež mnohým mladým priateľom vďačí za mnohé povzbudenia. Tu je moja výzva a prosba:  Drahí rodičia, odovzdajte dobrú kresťanskú výchovu a lásku svojim deťom. A ak to bude Božia vôľa,  nebojte sa obetovať svoje dieťa Nebeskému otcovi. Mladí, buďte oporou a povzbudením pre svojich rovesníkov. Možno práve váš život osloví niekoho, aby svoj život zasvätil Bohu. A napokon vy mladí, proste Pána, aby  ste spoznali, aké povolanie je vo vašom živote pre vás najcennejšie, či v manželstve, alebo v  službe Božiemu ľudu. Boh volá,  Boh pozýva v každej dobe  tak pre kňazské ako i dievčatá pre rehoľné povolanie. Mladí priatelia, nechcete nasledovať tento hlas?  Tu by sa možno niekto usmial – ja? Ja nie som toho hodný. Čítal som o jednom mladíkovi, ktorý večer pred svojou kňazskou vysviackou trávil čas modlitbou so svojím biskupom. Obrátil sa na biskupa s otázkou: „Prečo Boh povoláva ku kňazstvu takého človeka, ako som ja?“ A biskup mu pohotovo odpovedal: „Pretože nemohol nájsť nikoho horšieho, ako si ty.“ Tým nechcel povedať, že kňazom sa  môže stať  každý, ale ak bude zodpovedný v štúdiu a úprimne nábožný,  Božia milosť bude s ním.  Ďakujme  a prosme často za tých kňazov, ktorých nám dobrý Boh dal, ale prosme aj za ďalších, aby tu boli vždy tí, ktorí by nás viedli tou najistejšou cestou,  cestou spásy a všetci túžme  kráčať len po tej najcennejšej ceste, ceste spásy. Amen.