Kázeň pri pohrebe kňaza Pavla Hrvola 6. 5. 2022
V živote sa niekedy ocitneme v situácii, kedy sa zdá, že sa nedá nič robiť. Akoby sme takúto chvíľu prežívali aj teraz, keď vyprevádzame na poslednej ceste nášho brata kňaza Paľka. Avšak nie je tomu tak.
Sv. Ján Vianney, patrón kňazov, nás povzbudzuje silnou myšlienkou: „Keď sa zdá, že sa nedá nič robiť, vždy sa dajú konať dve veci: modliť sa a milovať.“
Avšak skôr, ako sa budeme snažiť naplniť túto nádhernú výzvu, je potrebné si uvedomiť, že na všetko, čo je v živote ťažké sa dá pozerať dvojakým pohľadom -
ľudským a Božím. Ľudský pohľad ubíja, vedie len k mučivým otázkam: Prečo? Prečo takto? Boží pohľad lieči, dvíha v každej chvíli. Opusťme ľudský a oprime sa o Boží pohľad. Veď sme ľudia viery a nádeje.
Prežívame veľkonočné obdobie, kedy si uvedomujeme najväčšiu pravdu našej viery: Kristovo víťazstvo nad smrťou. Dôležité je pochopiť, že Kristus zvíťazil nielen nad svojou, ale i nad smrťou každého z nás. Presnejšie nad smrťou každého, kto bude mať záujem žiť túto pravdu. Náš brat nielen žil, ale i verne hlásal túto pravdu. Niekto by mohol namietať, ale prečo taký koniec. Tu je potrebné povedať tieto slová: odborníci a lekári tvrdia, že človek sa môže niekedy dostať do skratovej situácie, kedy si neuvedomuje svoje konanie a jeho následky a nemusí za ne niesť zodpovednosť.
A teraz sa vráťme k úvodnej myšlienke. Keď sa zdá, že sa nedá nič robiť, vždy sa dajú konať dve veci: modliť sa a milovať. Aké úžasné hodnoty sú modlitba a láska.
Modliť sa, to neznamená len odriekať nejaké modlitby, hoci i to je veľmi dôležité. Čo je vlastne modlitba? Je to rozhovor človeka s Bohom. Rozhovor, v ktorom môžeme počúvať Ježiša, čo nám hovorí skrze evanjelium, ale v ktorom môžeme i my hovoriť Bohu, čo je v našom srdci. Koľko rád, povzbudení, by sme mohli počuť i v tejto chvíli. Zvoľme si aspoň tieto dve. Ježiš hovorí: Nesúďte. Súd patrí Bohu. Ten najlepšie vie, prečo, ako. Ježiš hovorí aj tieto slová. Ani jeden pohár vody podaný z lásky, neostane bez odmeny. Tu by sme mohli premýšľať, koľko, obrazne povedané, Pavol podal pohárov. Najskôr ako chlapec, ako mladý človek, ako kňaz. O koľkých pohároch, by ste vedeli rozprávať vy, ktorí ste tu prítomní. Láska a vďačnosť vás priviedli. O koľkých pohároch by som mohol ja rozprávať či už počas nášho trojročného spoločného života v púchovskej farnosti. Alebo o koľkých pohároch vody by som mohol hovoriť za posledné obdobie, ktoré sme prežívali spolu ako susedia.
Keď som nemohol, alebo nevládal, nikdy nepovedal slovo, ktoré raní - slovo nie, ale vždy povedal slovo, ktoré teší - slovo áno.
Kňaza Pavla mali radi nielen mnohí jeho veriaci, ale i mnohí moji veriaci. O tom som sa presvedčil i včera, keď sme mali sv. omšu za neho, koľko veriacich prišlo s pokorou a vďačnosťou. Iste medzi tie poháre lásky patrili i jeho kňazské priateľstvá. On nás kňazov dával dokopy, keď mal niekto narodeniny, meniny, ale nielen vtedy. Bol nielen veľkým chovateľom, ale i pozývateľom a dobrodincom.
Tu by niekto mohol povedať: nechválim ho moc? Nie. To všetko hovorím preto, aby sme mali v tejto chvíli nielen slzy v očiach, ale i nádej, že takýto život, takáto láska, nikdy nemôže prehrať. To všetko hovorím preto, aby som napĺňal výzvu Vianneya a aby som k tejto výzve povzbudil aj vás. Ale skôr, ako tak urobím, chcem najskôr poďakovať všetkým, ktorí ste stáli pri ňom, ktorí ste mu pomáhali, ktorí ste ho mali radi. Od prvej osoby až po poslednú osobu. Iste tou prvou bola jeho obetavá matka, tými poslednými možno pán kostolník a jeho manželka. Neviem. Nikoho nechcem vynechať.
A každého chcem poprosiť, povzbudiť - milujte kňaza Pavla ďalej. Čo je krásne v živote nás veriacich, je i to, že smrťou blížneho láska nekončí, ale pokračuje, aj keď v inej podobe. V službe lásky a modlitby. A tak myslíme na kňaza Pavla v našich modlitbách, najmä pri sv. omši nielen dnes, ale často. Nášho brata vyprevádzame nielen vo vzácnom veľkonočnom období, ale i v krásnom mariánskom mesiaci. Paľko miloval Pannu Máriu. Denne sa modlil ruženec. Vždy, keď sme išli spolu autom, modlili sme sa ho spolu. A keď sme spolu telefonovali, neraz mi povedal, práve som sa modlil ruženec.
Ukončime naše zamyslenie myšlienkou, ktorá je asi najkrajšia, akú som o smrti čítal: Smrť hodnotného človeka je prechod do Božieho náručia, kde bude s každým a kde bude každého čakať.
Na príhovor Panny Márie a sv. Jozefa prosme Pána, aby Paľko mohol prejsť do Božieho náručia a my žime tak, aby keď príde náš koniec, aj my sme mohli prejsť do tohto najcennejšieho Božieho náručia. Amen.