Sviatosť manželstva 19.1. 2020

Sviatosť manželstva 19.1. 2020

Možno si ešte pamätáte na štatistiky, ktoré sme čítali na konci roka. Najviac ma v nich povzbudilo, že v minulom roku bolo v našej farnosti viac krstov a tiež  i sobášov, ako v predchádzajúcom roku. Ale na druhej strane, mojim najväčším smútkom bolo, že sa čoraz viac krstia deti, ktorých rodičia nežijú v sviatostnom manželstve.

Pritom mnohí z nich nemajú prekážku sobášiť sa. Na otázku: Prečo chcete krstiť dieťa? takmer všetci odpovedajú rovnako: „Sme veriaci, chceme, aby bolo dieťa na poriadku.“ Na jednej strane je to pekné, ale na druhej strane nepochopiteľné - dieťa na poriadku a rodičia nie?

Tak, ako som sa snažil v predchádzajúcej katechéze povzbudiť k úcte k životu, a najmä k Božiemu životu, dnes je mojou túžbou povzbudiť predovšetkým vás mladých k úcte k sviatostnému manželstvu.

Snažte sa pochopiť, že ten najkrajší vzťah je ten, ktorý je spečatený sviatostným manželstvom. Dobre si zapamätajte nežiť v hriechu, žiť v sviatostnej milosti je najväčší dar.  Sviatostné manželstvo totiž nielen splatňuje manželstvo pred Pánom Bohom, ale aj posilňuje a pomáha skrze sviatostnú milosť najmä v ťažších chvíľach manželského života. 

Najviac povedia skutočné príbehy, preto vypočujme si udalosť, ktorú rozpráva mladý otec: „Osem rokov som žil spolu so svojou priateľkou Ilzou. Mali sme pekný byt, rýchle auto a obaja dobre platené miesto. Mohli sme si všeličo dožičiť a  boli sme naoko šťastní. Zosobášení sme neboli. Mal som vždy  názor, že dvaja ľudia, ktorí sa majú radi, môžu byť šťastní aj bez sobášneho listu. llza nebola v tom celkom zajedno s mojím názorom, ale časom sa podrobila.
Jedného večera som začal rozhovor o našej dovolenkovej ceste. Mal som totiž pripravené veľké prekvapenie. „Čo keby sme cestovali na dovolenku do Afriky?“ Ale na počudovanie, nepočul som očakávaný výkrik radosti. „Nebudem môcť cestovať, lebo som v druhom stave,“ povedala llza. Musel som chvíľu počkať, kým som sa spamätal. „No a? To dnes nie je nič hrozného. Niekde sa zahlásiš a za desať minút vec prežiješ. Peniaze tu nehrajú rolu.“ V Ilzinej tvári bol zrazu výraz pevného rozhodnutia. „Nie,“ povedala, „peniaze ozaj nehrajú žiadnu rolu. Ani pre teba, ani pre mňa. Nikde sa nezahlásim, aby som vec prežila za desať minút. Dieťa chcem mať.“

V tom momente som videl, ako sa ťažko vybudovaná veža mojich hospodárskych istôt zakolísala. „Tak ostaneš na to sama, keď ho chceš mať. Do tejto hry ma neťahaj!“ llza bez slova vstala, doniesla kufor a pchala doňho pár vecí na oblečenie, obliekla si kabát a podala mi ruku. Nechal som ju odísť. Snáď aj preto, že som vedel, že pôjde iba o dve ulice ďalej k matke a že by som ju celkom nestratil z očí.

Bol som si istý, že ju prehovorím. Nepodarilo sa mi to. Niekedy som ju v nasledujúcich mesiacoch videl, ako pribrala, videl som jej úzku tvár s veľkými tmavými očami; vyžaroval z nej zvláštny vnútorný pokoj. Tmolil som sa okolo ich domu. Potajomky som ju pozoroval. Jedného dňa sedela v malej cukrárni len dva stoly odo mňa. Nevidela ma, bola bledšia ako inokedy. Zrazu sa skrčila, pritlačila obidve ruky k bruchu. Servírka utekala k nej: „Je vám zle?“ Ilza sa s námahou vystrela. „Moje dieťa prichádza. Prosím, pomôžte mi, zavolajte sanitku!“ Odsotil som stoličku, odtlačil ľudí. „Choďte preč, urobte miesto! Ja som otec.“ Ilza sa pozrela na mňa, objala ma okolo krku a ja som ju vyniesol von na ulicu, kde práve prichádzala sanitka. Lekár sa spýtal sám seba: „Stihneme ešte nemocnicu?“ Keď som chcel tiež nastúpiť do sanitky, zadržal ma: „Kto ste?“ „Ja som otec.“ Čo sa stalo na ceste, nemôžem presne opísať. Lekár zo záchranky ma odtisol bokom, bral všelijaké prístroje a niečo hovoril do mikrofónu. Ilza kričala a do jej kriku sa miešal celkom bezmocný tón, nárek, tenký hlások. Moje dieťa – naše dieťa! Lekár mi ukázal dieťa, zabalené do hrubej prikrývky. Videl som malú tvár, červenú, plnú vrások, vlhké tmavé vlásky, malilinké prsty.
„Ja som otcom,“ uistil som ho. „Ja som otcom!“ neustále som opakoval. Hmla, ktorá zakrývala mesiace môj mozog, sa zdvihla. Pretože to najdôležitejšie,  čo chcem povedať je to, že až  teraz som, presnejšie sme opravdivo šťastní.  S krstom nášho dieťaťa sme totiž na fare dohodli aj sobáš. A tak sa môžeme teraz pozerať  na seba ako na skutočných kresťanských  manželov a spoločne na naše pokrstené dieťa.  Odvtedy viem jedno, že život nie je len o mladosti, bohatstve, ale aj o zodpovednosti pred Bohom a svetom. Aký som bol úbohý, keď som vo svojej hrdosti zmýšľal ako mnohí iní, taká je doba, tak sa dnes žije, papier k  nášmu spoločnému životu  nepotrebujeme. Pochopil som, že vyhovárať sa na dobu a prirovnať  Pána Boha a svoje svedomie len k nejakému papieru, je obrovská naivnosť a najmä opovážlivosť. Toľko výpoveď mladého otca.

Veľmi výstižne  to vyjadrilo isté mladé dievča, ktoré napísalo tieto slová: „Bola som šťastná, našla som si princa. Jedného dňa som prežila šok,  keď mi povedal: „Sobáš nemusíme mať v kostole, načo!“ Vtedy som pochopila: Ak nie je schopný povedať pred Bohom áno, ak nie je schopný milovať stále, ba až za hrob, nie je schopný milovať úprimne ani jeden deň.“ To sú tak silné slová, že by tu snáď bolo dobré túto dôležitú tému ukončiť.

A predsa  je potrebné povedať ešte niečo veľmi dôležité. Do manželstva majú vstupovať nie tí, ktorí sa chcú stať šťastnými, ale tí, ktorí chcú urobiť šťastným druhého. To platí vo vzťahu tak k partnerovi ako i k deťom. Môžeme to pochopiť na tomto príbehu...

 

 

Zatiaľ, čo otec opravoval auto, jeho syn vzal do ruky kameň a poškrabal ho. Otec chytil svojho syna a v zúrivosti ho niekoľkokrát udrel po ruke. Nevšimol si však, že ho bije francúzskym kľúčom. Chlapec kvôli zlomeninám v nemocnici stratil všetky prsty.

Keď prišiel otec za ním, chlapec sa ho spýtal: „Otec, kedy mi narastú nové prsty?“ Otec nebol schopný odpovedať. Keď prišiel k svojmu autu, niekoľkokrát do neho kopol. Potom sa začal pozerať na škrabance a zistil, že chlapec tam napísal: Milujem Ťa otec. 

Tu si treba uvedomiť jednu dôležitú pravdu: veci sú na používanie, ľudia na milovanie. Žiaľ,  mnohí ľudia si túto pravdu zamenili a riadia sa falošnou zásadou, že ľudia sú na používanie a veci na milovanie. A preto je ľudstvo tam, kde je. Je na vás, či to vrátite tam, kde to má byť. Tam, kde je opravdivé šťastie. K tomu všetkému už len moje prianie:   Silu a odvahu otvoriť sa pre nijaký iný život, ale pre takýto život, lebo len ten je zárukou pravého šťastia a skutočného požehnania. 

Amen